Rozprávali sme sa s najvýznamnejšou športovou osobnosťou v histórii samostatnej Slovenskej republiky, Martinou Moravcovou.
Stretli sme sa v piešťanskej kaviarni Café Kolonáda, ktorú zhodou okolností vedie mama ďalšieho úspešného slovenského športovca – futbalistu Filipa Hološka. Martina Moravcová prišla na rozhovor v športovom, pôsobila úplne prirodzene, nemala problém odzdraviť, ak niekto prešiel okolo a spoznal ju, no a obsluha v kaviarni už vedela, že sa bude pýtať na obsah ponúkaného sortimentu kvôli bezlepkovej diéte.
Martinka, pri objednávaní horúcej čokolády vás zaujímalo, či je prášková a čo všetko obsahuje, keďže máte celiakiu. Kedy sa vám toto ochorenie vlastne začalo prejavovať?
Celiakiu som už asi mala odmalička. Nikdy som nemala chuť na raňajky v podobe chlebu či rožku s džemom a mala som problém to zjesť. Rožky ešte ako-tak, ale chlieb nie.
Navyše som mávala tráviace ťažkosti, moja babka tomu hovorila „průchodící dům“, len som niečo zjedla a už som bola na záchode. V puberte mi tieto problémy ustali a prejavili sa až na sklonku mojej kariéry. Predchádzala však tomu diagnóza hypofunkcie štítnej žľazy, ktorú už dnes mám vyoperovanú.
To je druhé autoimunitné ochorenie, ktoré ma trápi. Tablety s účinnou látkou levotyroxín som brala v určitej dávke 5 – 6 rokov a zrazu mi v roku 2005 museli dávky stále zvyšovať, lebo som spadala do hypofunkcie. Možno práve to bol signál, že nebude všetko v poriadku. Celiakia sa mi naplno prejavila až vtedy, keď mi imunita celkom skolabovala. To bolo v decembri 2007.
Tráviace problémy a veľmi oslabená imunita ma nakoniec doviedli do gastroenterologickej ambulancie a tam mi hneď potvrdili, že ide o celiakiu v dosť pokročilom štádiu. Na začiatku som mala dosť silnú laktózovú intoleranciu, preto som na polroka nahradila mlieko sójovým mliekom, ale znovu som si postupne vybudovala imunitu. A po diagnostike celiakie som tiež začala opäť brať oveľa nižšiu dávku levotyroxínu.
Mala celiakia vplyv aj na vaše plávanie?
Mala a dosť podstatný. Keď totiž u športovca nefunguje metabolizmus, akoby ste do Formuly 1 naliali nízkooktánový benzín a čakali 300 km/h. Je to ochorenie, ktoré sa nedá len tak zlepšiť.
Polepší sa vám, keď už neprijímate do tela glutén, ale liečba sliznice čreva v tom vysokom štádiu trvá 4 – 5 rokov. A tá malabsorpcia stále pokračuje. Bolo to cítiť najmä v počiatočných štádiách.
Váš jedálny lístok sa teda musel od toho roku 2007 rapídne zmeniť.
Zmenil sa, aj keď nie až tak závažne. Šťastím je, že v dnešnej dobe je už takmer všetko nahraditeľné. Bezlepkových náhrad je naozaj veľa, či už sú to chlebové výrobky, sladkosti, alebo múky na pečenie.
Po tých siedmich rokoch nepociťujem, že by mi niečo chýbalo, no uvedomím si to v takej klasickej cukrárni, kde vidím plejádu zákuskov, ktoré si nemôžem dať. Ten pôžitok by však nevyvážil problémy, ktoré by nasledovali po zjedení takéhoto zákusku.
Bezlepkové výrobky si máte možnosť kúpiť aj v lekárni, vybrať si ich napríklad na recept. Máte vytipovanú lekáreň, do ktorej pravidelne chodíte?
Chodím do tej istej lekárne, kde už viem, čo a ako a že to budú mať. Aj prístup je potom osobnejší. Čo sa týka celiakie, lekárnici mi vedia odporučiť nové výrobky, ktoré sa dajú kúpiť čiastočne na predpis.
Slovenské lekárne sú väčšinou zariadené v klasickom štýle, no tie americké sú zrejme trochu iné.
Áno, v Amerike je lekáreň akoby súčasťou drogérie a potravín. Alebo zas opačne, lieky nájdete aj v potravinách.
Lekársky predpis dáte panej, ktorá vám do škatuľky nasype presne tú dávku, ktorú máte vybrať. Celú škatuľku vám nedajú. Rozdiel je aj v cenách liekov – na Slovensku sú podstatne lacnejšie.
Všimla som si však, že u nás je novodobým trendom otváranie nových lekární, len v Piešťanoch je ich snáď viac ako potravín.
Užívate pravidelne aj niektoré z výživových doplnkov?
Za plaveckej kariéry som užívala výživové doplnky a rôzne vitamíny, no nikdy som to s nimi nepreháňala a musím sa priznať, že som na ne aj zabúdala. Teraz občas užívam železo a pravidelne probiotiká, ktoré kupujem aj deťom na ochranu imunity a na podporu správnej funkcie tráviaceho systému.
Stretli ste sa počas vrcholovej plaveckej kariéry aj s dopingom?
Samozrejme, aj môj najlepší kolega bol dištancovaný na doping a slávne – neslávne zavŕšil kariéru práve dopingovým prehreškom.
Mňa osobne sa však doping dotkol v roku 1998, kedy ma to stálo zlatú medailu z dlhého bazéna. Skončila som vtedy za dvomi Číňankami, ktoré jediné z ich družstva plávali solídne časy. Asi o polroka neskôr mali pozitívne dopingové testy, no to už bolo po limite, kedy sa to dalo anulovať.
Na niektorých plavcoch bolo vidieť, že im výkony veľmi kolísali. Ja som mávala priemerne 20 dopingových kontrol ročne, no sledovaná je len úzka špička, pretože nie je dostatok financií na to, aby kontrolovali všetkých a stále.
Pre mňa osobne je užívanie dopingu neférové a športovec podvádza nie len súperov, ale aj samého seba. Nehovoriac o tom, aké doping môže mať veľké negatívne účinky na zdravie a tie nevyváži ani zlatá medaila. Zdravie je najcennejšie, čo človek má. Ja som vždy plávala, trénovala a pretekala s čistým svedomím.
Máte za sebou veľmi úspešnú kariéru, ktorú ste oficiálne ukončili v roku 2012. Čomu sa venujete dnes?
Každý rok v lete v Piešťanoch organizujem spolu s Nadáciou Poštovej banky letný plavecký kemp. Zúčastňuje sa ho viac ako 150 detí a trvá 3 týždne. Navštevujú ho veľmi talentované deti.
Tento rok tam boli aj juniorskí reprezentanti. Keď sme s kempom začínali, mali 10 – 11 rokov, teraz majú 15 – 16 a už sú medailisti z Majstrovstiev Európy juniorov alebo z Juniorských Olympijských hier. Napríklad Barbora Mišendová, Karolína Hájková a Tomáš Púchly boli na juniorskej olympiáde a výborne nás reprezentovali.
Barbora mala tento rok úspech aj na Majstrovstvách Európy juniorov, aj na juniorskej olympiáde. A okrem kempu sa naplno venujem rodine a oddychujem. Šport sa pre mňa totiž stal prácou pomerne skoro a možnosť oddychovať a užívať si som nemala.
Kým deti nechodia do školy, snažíme sa čo najviac cestovať. Predtým som totiž cestovala štýlom „bazén – hotel – letisko“, často som nič nevidela a po celej sezóne cestovania sa mi už znova cestovať nechcelo. Teraz konečne chodíme po dovolenkách a poznávacích výletoch.
Počas Letných Olympijských hier v Londýne ste pre Rozhlas a televíziu Slovenska komentovali plávanie. Bavila by vás práca komentátorky?
Určite to bolo veľmi zaujímavé a vedela som povedať aj niečo navyše, zo zákulisia, keďže som s tými plavcami plávala. Vedela som dopredu, komu dochádzajú sily, kto si ich správne rozložil a nechal si tromf na záver.
Komentovanie je veľmi zaujímavá práca, ale u nás je tých prenosov žalostne málo a v Amerike majú už svojich ostrieľaných komentátorov. Skôr by som sa podujala na trénerskú činnosť, najskôr žiacku, pretože tú cestičku si musíte vyšliapať aj v trénerskej brandži. Nedajú vám hneď trénovať áčkový tím len preto, že máte za sebou úspešnú plaveckú kariéru.
Žijete v treťom najväčšom meste Texasu. Prečo práve Dallas?
Chodila som tam do školy a po jej skončení som zostala trénovať s tým istým tímom. Z tréningového aj lokačného hľadiska som bola spokojná. Klíma je teplejšia a za 3 hodinky sa lietadlom dostanem hocikam, do hôr, k moru, či New Yorku. Ale rodina nám chýba, a preto často cestujeme, pokiaľ sa dá.
Nepomýšľate nad návratom na Slovensko?
Zatiaľ to striedame, no keď deti začnú chodiť do školy, bude to komplikovanejšie. Pravdepodobne budeme viac v Amerike, keďže manžel tam má veľmi dobre rozbehnutú právnickú kariéru a ja som zatiaľ mama na plný úväzok. U športovcov to tak väčšinou býva, že majú deti až neskôr. Niekto už má v mojom veku školákov, ja mám malé deti.
Ale zas si ich teraz viac vychutnávate, nie?
To je pravda, starší rodičia si svoje deti asi viac užívajú. Teda aspoň ja sa tak cítim. Keď som mala v dvadsiatke rozbehnutú športovú kariéru, na deti som sa necítila pripravená a ani by som nechcela deliť čas medzi kariéru a moje zlatká. Bolo by to náročné na obe strany. Takto to je super.
Martina Moravcová – vizitka
- narodila sa 16. januára 1976 v Piešťanoch
- obaja rodičia a sa venovali pretekárskemu plávaniu a mladší brat mu prepadol tiež
- plávať začala vo veku 6 rokov na piešťanskom kúpalisku Eva
- Slovenskú republiku reprezentovala na 4 Olympijských hrách (1996, 2000, 2004, 2008) a Československú republiku ešte v roku 1992 ako 16-ročná
- je 7-násobnou majsterkou sveta, 2-násobnou striebornou olympijskou medailistkou zo Sydney 2000, z majstrovstiev sveta má 22 medailí, z majstrovstiev Európy 43 medailí
- seriál Svetového pohára vyhrala celkovo 3-krát a do jeho histórie sa zapíše 105 zlatými medailami
- prekonala 3 svetové, 16 európskych, 207 slovenských rekordov
- dodnes drží 9 slovenských rekordov v dlhom bazéne (najstarší z nich od roku 1995)
- na Slovensku získala v roku 2001 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, prezident Rudolf Schuster jej v roku 2002 udelil Kríž prezidenta SR I. stupňa, Matica Slovenská zase Cenu Štefana Moysesa
- je aj držiteľkou Krištáľového krídla a Zlatého biateca
- 6-krát vyhrala anketu Športovec roka na Slovensku a v ankete Športovec storočia skončila na 4. mieste
- zo svetových podujatí jej chýbajú len 2 úspechy – olympijské zlato a titul majsterky sveta v dlhom bazéne
- nie je len plavkyňou, ale aj vyštudovanou ekonómkou, 1. ročník absolvovala na Ekonomickej univerzite v Bratislave, no bakalárske štúdium manažmentu informačných systémov a magisterské štúdium aplikovanej ekonómie ukončila na Southern Methodist University v texaskom Dallase; za výborné študijné výsledky sa dostala na čestnú listinu SMU
- s manželom Martinom Valkom, ktorý tiež študoval na SMU v USA, majú dve deti – dcérku Karolínku a syna Miška žijú prevažnú časť roka v Dallase
Spracovala: Mgr. Ivana Murínová, publikované v odborno-informačnom mesačníku Lekárnik 10/2014, strana 62 – 64, rubrika: Rozhovor