Na slovenskej hudobnej scéne pôsobíte už krásnych 35 rokov. Na konte máte množstvo úspešných koncertov, desiatky videoklipov a veľké kvantum „skalných“ fanúšikov. V čom spočíva váš úspech?
Živiť sa hudbou a spievať je rovnako tvrdá práca ako iné povolania, pri ktorých je možné dosiahnuť úspech. Aby bol úspech dlhodobý, treba veľa rokov vykonávať množstvo rôznej práce, ktorú si bežný človek možno ani neuvedomí. A, samozrejme, produkovať čo najväčšiu kvalitu. Skladám vlastné pesničky, máme k nim originálne texty. Aranžujem piesne, všetko do bodky nahrávame v štúdiu alebo naživo hráme na koncertoch. Nič si nezľahčujem, nepreberám svetové hity a nespievam karaoke, ako je to dnes bežné u superstar. Idem s vlastnou kožou na trh.
Teším sa, že sa nám podarilo vytvoriť mnoho albumov, ktoré si širšie publikum obľúbilo a tiež viacero hitov, ktoré prenikli fanúšikom do srdca. Každý koncert, na ktorom spievam, popritom hrám na gitare a konferujem, odohrám svojou plnou energiou. Po koncerte lapám dych a žmýkam si košeľu. Mám takú povahu, ktorá v našom hudobnom svete nedokáže nič „odfláknuť“, lebo by ma to veľmi mrzelo a publikum by to určite rýchlo vycítilo.
Ako ste sa vlastne dostali k hudbe?
Keď som bol malý chlapec, vnímal som, ako moja mama doma spieva a hrá na klavíri. Ako k nám chodia jej žiaci, ktorých ako hlasový pedagóg učila spievať. A chodil som na jej koncerty, keď spievala so Slovenskou filharmóniou v Bratislavskej Redute. Môj starší brat zasa doma hral na husle a púšťal mi náš starý elektrónkový magnetofón, na ktorý si za socializmu nahral „západniarske“ pesničky z rádia Luxemburg hlavne od Beatles, Rolling Stones, Beach Boys a Kinks. Veľmi sa mi ako stvorročnému zapáčili. Niekedy otec zobral mikrofón a na magnetofón nahral, ako si tie piesne spievam. Keď som si prednedávnom tie nahrávky z roku 1966 vypočul, bola to veľká sranda. Až mi vyhŕkli slzy zo sentimentu za mojím detstvom.
Ste vyštudovaný farmaceut. Využívate svoje znalosti aj pri liečbe seba samého?
Našťastie, nebývam chorý. Ale keď ochoriem, tak sa snažím zužitkovať vedomosti, ktoré som nadobudol. Usilujem sa liečiť čo najefektívnejšie a nedávať do seba množstvo liekov. Snažím sa vyburcovať vlastný organizmus, aby aj on zabojoval. Liečbu choroby často konzultujem okrem lekára aj s mojou manželkou, ktorá má veľmi dobré vedomosti z medicíny. Aj keď je psychológ a logopéd, má aj zdravotnú školu a o medicínu sa aktívne zaujíma. Keby som nebol muzikant, tak by som určite zostal pri farmácii, ku ktorej mám vzťah odmalička.
Ako často navštevujete lekáreň? Čo si kupujete najčastejšie?
Lekáreň navštevujem veľmi často, chodím tam „ako na klavír“. Keďže mám dve malé deti, jedného päťročného chlapčeka a deväťročné dievčatko, vždy niečo „nachytajú“ v škôlke a škole, čo potom treba doma liečiť. Samozrejme, najčastejšie sú to problémy s dýchacími cestami, a tak pre deti najčastejšie kupujem nosové kvapky, morskú vodu, lieky proti teplote, vitamín C a sirupy či kvapky proti kašľu. Pre seba najčastejšie kupujem Geriavit ! (smiech)
V mladosti ste aktívne hrali hokej. Ešte sa mu občas venujete? Ako trávite voľný čas?
Pred desiatimi rokmi som si znovu kúpil kompletnú hokejovú výstroj a nové korčule. Tešil som sa, že budem pravidelne hrávať hokej. Párkrát som si bol zahrať s lekármi z Bratislavských Kramárov. Na ľade mi to išlo celkom dobre, korčuľovanie aj technika s hokejkou, len som potreboval pravidelným hraním získať lepšiu „kondičku“. Ale zakrátko sa mi narodilo prvé dieťa, neskôr druhé. A tak mi popri hudbe a koncertoch neostával čas na moje hokejové hobby. Dal som prednosť starostlivosti o deti spolu s mojou manželkou, pretože nie je v živote nič krajšie a cennejšie, ako mať vlastné deti a byť s nimi. Dnes hokej pozerám už len v televízore a vždy si želám, aby naša krajina bola znovu majstrom sveta.
Ktoré obdobie v Tublatanke považujete za najkrajšie a aké sú vaše obľúbené hity?
Všetky obdobia v Tublatanke mám v podstate rád a každé má svoju špecifickú atmosféru. Keď sme začínali hrať prvé koncerty v roku 1983, tak som sa tešil, že získavame svojich prvých fanúšikov. Potom v roku 1985 sme vydali svoju prvú gramofónovú LP platňu a ľudia v celom Československu si ju mohli kúpiť. V roku 1989 som chcel pomôcť revolúcii, a tak som požičal svoju hudobnú aparatúru a ozvučil námestie SNP v Bratislave, kde sa striedali všetci rečníci. Bol som rád, že piesne Pravda víťazí a Loď do neznáma rezonovali v týchto revolučných časoch.
V deväťdesiatych rokoch som sa tešil z demokracie a že sme mohli koncertovať už aj v západných krajinách. Prvýkrát sme navštívili Rakúsko, Nemecko, Anglicko, Írsko a USA. V roku 1993 sme vydali svoju prvú vianočnú LP platňu Poďme bratia do Betlehema. Fanúšikovia sa tomuto tematickému albumu potešili. Po roku 2000 sme začali veľa koncertovávať v Čechách a získali sme si ďalších prívržencov, tiež ďalšiu generáciu mladých fanúšikov aj na Slovensku. V roku 2010 Tublatanke vyšiel vydarený CD album Svet v ohrození, ktorý bol úspešný a stal sa jedným z mojich najobľúbenejších. A potom už prišla súčasnosť, odohrali sme úspešné česko-slovenské turné „30 rokov Tublatanky“ a o tri roky neskôr veľké turné „33 Kristových rokov“. Z obidvoch koncertných turné nám vyšiel obrazový záznam na DVD, o ktorý je záujem.
Na slovenskej hudobnej scéne pôsobíte už krásnych 35 rokov. Na konte máte množstvo úspešných koncertov, desiatky videoklipov a veľké kvantum „skalných“ fanúšikov. V čom spočíva váš úspech?
Teraz, keď už mám rodinu s dvoma deťmi, mám najväčšiu radosť, keď nakúpim mnoho hračiek pod stromček a vidím to veľké potešenie môjho syna a dcéry, keď ich vybaľujú. A potom sa celé sviatkami s hračkami hrajú. Tieto Vianoce sa všetci tešíme, že s nami budú aj babka a dedko z manželkinej strany, deti ich majú veľmi radi, keďže starí rodičia im venujú vždy veľkú pozornosť a hrajú sa s nimi. Ja osobne sa vždy teším na vianočného kapra a slovenskú kapustnicu, ktorej si nechám urobiť veľký hrniec a jem ju celé vianočné sviatky. Tieto Vianoce sa chystám urobiť tradičný rodinný pivový likér z čierneho piva. Dúfam, že sa mi podarí taký dobrý, ako robieval môj otec.